Zrakový orgán slúži aj na subjektívne hodnotenie prostredia z hľadiska vizuálnej pohody. Pohodou pritom rozumieme stav spokojnosti, ktorý človek prežíva vtedy, ak
sa vo svojom prostredí dobre cíti a ak mu nijaké rušivé svetelné podnety ani
nevyhovujúce vizuálne podmienky nebránia pohodlne sa venovať svojej zrakovej
činnosti.
Biologický účinok slnečného žiarenia sa prejavuje ako suma spoločného pôsobenia
ultrafialovej, viditeľnej a infračervenej zložky.
Ultrafialové žiarenie sa vyznačuje viacerými charakteristickými účinkami na človeka a
jeho prostredie, napr. ide o:
• baktericídne pôsobenie, ktoré sa prejaví tým, že dezinfikuje voľné
priestranstvá a vnútorné prostredie budov proti choroboplodným mikróbom
vzduchu,

• pigmentačný a erytemický účinok podporuje tvorbu pigmentov a fotochemické
reakcie v koži,
• antirachitický účinok napomáha tvorbu vitamínu D3 v pokožke, ktorý
zvyšuje odolnosť proti ochoreniu na rachitídu,
• imunologický vplyv tkvie v aktivovaní nešpecifickej imunity organizmu proti
infekcii.
Všetky tieto vplyvy ultrafialového žiarenia sa podporujú aj spolupôsobením
viditeľného žiarenia.
Za najdôležitejšie účinky viditeľného žiarenia z hľadiska fyziológie človeka pokladáme
videnie, fotoperiodicizmus a svetelnú synchronizáciu denných rytmov.
Pre videnie, ktorého podkladom je fotochemická reakcia na sietnici oka, je
rozhodujúce osvetlenie prostredia, a to z hľadiska dostatočnej osvetlenosti pre
zrakovú činnosť a optimálneho spektrálneho zloženia svetla a jasových pomerov v
zornom poli.
Fotoperiodicizmus sa prejavuje stimulačným vplyvom denného svetla na niektoré
časti vegetatívneho nervového systému.
Svetelná synchronizácia denných rytmov sa prejaví vo vytvorení rytmu rozličných
fyziologických funkcií organizmu vplyvom 24-hodinovej periodicity striedania svetla a
tmy. Je preukázané, že narušenie fotoperiodicizmu a svetelnej synchronizácie
denných rytmov, napr. dlhodobým pobytom v bezokenných priestoroch, rušivo
zasahuje do priebehu biologických rytmov človeka.
Biologický význam infračerveného žiarenia sa prejaví svojím tepelným účinkom v
pôsobení na termoregulačné procesy organizmu. Okrem toho infračervené žiarenie
napomáha dezinfekčným účinkom ultrafialového žiarenia svojím tepelným a
vysušovacím vplyvom na mikróby. Predpokladá sa, že má priaznivý vplyv aj na
nervový systém.
Z hľadiska priameho oslnenia a oslnenia odrazom sa rozlišuje:
• fyziologické oslnenie, ktoré spôsobuje zníženie schopnosti videnia, pomernej
citlivosti oka a rozpoznateľnosti tvarov,
• psychologické oslnenie, ktoré sa hodnotí z hľadiska pocitov rušenia.
Fyziologické oslnenie spôsobuje pri dlhom pobyte v miestnosti predčasnú únavu, čím
sa obmedzuje schopnosť koncentrácie a pohotovosti. Rušivé svetelné odrazy sa
označujú ako oslnenie odrazom a spôsobujú zhoršenie podmienok na videnie
a redukciu kontrastu.

Ich svetelná účinnosť závisí hlavne od týchto činiteľov:
• poloha a veľkosť transparentnej konštrukcie
• tvar a druh transparentnej konštrukcie
• druh zasklenia
• výška parapetu
Bočné jednostranné osvetlenie je vhodné pri pomere hĺbky k výške miestnosti 2 : 1. Pri hlbších priestoroch sa odporúča voliť horné, kombinované alebo dvojstranné bočné osvetlenie. Bočné umiestnenie okna v miestnosti má veľký vplyv na efektívne osvetlenie v miestnosti.

Horné osvetľovacie systémy
Denné osvetlenie vnútorného prostredia zhora zabezpečujú osvetľovacie otvory v strešnej alebo stropnej konštrukcii, ktoré nazývame svetlíkmi. Podľa polohy zasklenej výplne ich delíme na jednostranné, dvojstranné, viacstranné a zenitné.

Kombinovaný osvetľovací systém
Pri zabezpečení denného osvetlenia vnútorného prostredia cez bočné a horné osvetľovacie otvory hovoríme o kombinovanom systéme osvetlenia.
Združený osvetľovací systém
V budovách, v ktorých prírodné svetlo nezabezpečuje požadovanú úroveň osvetlenosti, sa využíva aj umelé osvetlenie na prechodné alebo trvalé dosvetľovanie vnútorného prostredia.

Netradičné osvetľovacie systémy
Netradičné osvetľovacie systémy sa rozdeľujú na pasívne a aktívne. Medzi pasívne osvetľovacie systémy sú zaradené predovšetkým svetlovody, ale aj svetelné police (vodorovné reflexné dosky umiestnené v hornej časti vysokých okien), svetlovodné stropy a často používané anglické dvorce (priehlbne pred suterénnymi oknami). Aktívne osvetľovacie systémy na rozdiel od pasívnych systémov zbierajú svetlo z väčšej plochy, než je prierez svetlovodu, a natáčajú sa za svetlom a koncentrujú ho do svetlonosného zariadenia.
Anglické dvorce poskytujú pre novostavby a rekonštrukcie systém privádzajúci viac svetla do miestností, a tým i alternatívne využitie architektonického prostredia. Kým anglické dvorce sú všeobecne známe a bežne sa používajú, svetlovody sú relatívne novým prvkom v stavebníctve.
Stropný svetlovod predstavuje najjednoduchší a najatraktívnejší spôsob, ako priviesť prirodzené svetlo do všetkých nedostatočne osvetlených priestorov, t.j. do chodieb, šatní, kúpelní, kuchýň, vstupných priestorov, atď. Nový systém horného denného osvetlenia vo vnútorných priestoroch sa skladá zo strešného svetlíka (prehľadná kupola osadená na streche objektu), svetlovodného tubusu (rúry s vnútorným zrkadlovým povrchom s vysokou hodnotou odrazu), a stropného difúzora v miestnosti, ktorý prenesené svetlo rozptyľuje do priestoru miestnosti. Svetlovodný tubus je vybavený superreflexným filmom, ktorého odraz môže dosahovať až 96 %. Intenzita osvetlenia v miestnosti závisí od priemeru svetlovodu, dĺžky svetlovodu a počtu ohybov svetlovodu. Štandardné svetlovodody sa vyrábajú v priemeroch 255 po 520 mm, dĺžkach od 1200 mm. Následne sa dajú predĺžovať nadstavnými tubusmi s využitím kolien s 30°, resp. 45° ohybom. Každý ohyb znamená zníženie intenzity cca 8 % a každé predĺženie svetlovodného tubusu o 1 m zníži intenzitu svetla o 3 %. Za hranicu efektívneho použitia svetlovodu sa považuje pri širokých tubusoch dĺžka15 – 18 m a pri úzkych (priemer 300 mm) max. 8 – 10 m. Svetlovodné systémy je možné montovať na strechy s rôznym sklonom od 0° do 60°. Svetlovod nie je náhrada denného svetla. Z hľadiska biologického pôsobí na človeka ako umelé osvetlenie.

Doplňujúcim zariadením sú zrkadlové heliostaty (lapače svetla), ktoré zachytávajú a koncentrujú slnečné aj oblohové svetlo a nasmerujú ho do svetlovodu, či optického kábla, ktorým sa následne rozvádza po budove.

Činiteľ dennej osvetlenosti D je percentuálny pomer osvetlenosti posudzovaného bodu P na porovnavácej rovine v interiéri Ei k súčasnej maximálne možnej oblohovej horizontálnej osvetlenosti v exteriéri EeH, z celej rovnomerne zamračenej oblohy.

Solárna konštanta udáva ožiarenosť alebo osvetlenosť na ploche 1 m2 pri jej kolmom postavení vzhľadom na slnečné lúče na vonkajšej hranici atmosféry, pri priemernej vzdialenosti Zeme od Slnka (149,5.106 km). Podľa najnovších poznatkov sa pre energetickú solárnu konštantu uvádza hodnota E0=1370 W/m2 a pre svetelnú solárnu konštantu približná hodnota  E = 135 000 lx.

Žiarenie, ktoré sa prenáša na zemský povrch vo forme slnečných lúčov, tvorí priame slnečné žiarenie. Priama slnečná ožiarenosť povrchov závisí od vzájomnej polohy Slnka a roviny posudzovania. Spolupôsobia aj meteorologické a geografické pomery. Keď sa hodnotenie obmedzí len na viditeľnú časť spektra slnečného žiarenia, hovoríme o priamom slnečnom svetle. Množstvo priameho svetelného žiarenia je najväčšie pri jasnej oblohe, vysokej priezračnosti atmosféry a veľkej výške Slnka. V atmosfére sa priame slnečné lúče viac alebo menej rozptýlia a pohltia časticami v ovzduší. Tento jav je najsilnejší pri zamračenej oblohe, keď súvislá vrstva oblakov dokonale rozptýli a absorbuje priame slnečné žiarenie. Tak sa stáva každý bod na oblohovej hemisfére druhotným zdrojom rozptýleného (difúzneho) slnečného žiarenia. Toto žiarenie je tým intenzívnejšie, čím je priezračnosť atmosféry nižšia a oblačnosť väčšia. Množstvo difúzneho oblohového svetla závisí aj od druhu oblakov, od stupňa znečistenia atmosféry, od ročnej a dennej doby. Pri hodnotení denného osvetlenia diferencujeme oblohové svetlo pri jasnej a pri zamračenej oblohe.

Slnečné žiarenie je elektromagnetické žiarenie Slnka.

• Svetlo je viditeľné žiarenie, ktoré je schopné vyvolať bezprostredný zrakový vnem hodnotený normálnym ľudským zrakom. Rozsah viditeľného žiarenia sa predpokladá v medziach vlnových dĺžok 380 až 780 nm.

• Priame slnečné žiarenie je časť mimozemského slnečného žiarenia, ktoré ako sústredený svetelný zväzok dopadne na zemský povrch po zoslabení atmosférou.

• Oblohové žiarenie je tá časť slnečného žiarenia, ktorá dopadne na Zem dôsledkom rozptýlenia molekulami vzduchom, aerosólovými časticami, časticami oblakov a inými časticami.

• Denné žiarenie je súhrnné priame slnečné žiarenia a oblohové žiarenie.

• Oblohové svetlo je viditeľná časť oblohového žiarenia.

• Denné svetlo je viditeľná časť denného žiarenia.

• Činiteľ dennej osvetlenosti D je pomer osvetlenosti v bode na danej rovine priamym alebo odrazeným oblohovým svetlom v danej dobe k súčasne porovnávacej osvetlenosti vonkajšej nezatienenej vodorovnej roviny za predpokladaného alebo známeho rozloženia jasu oblohy. Príspevok priameho slnečného svetla na obe intenzity osvetlenia je vylúčený. Hodnota činiteľa dennej osvetlenosti sa udáva v percentách.

• Celkové osvetlenie je v podstate rovnomerné osvetlenie priestoru bez ohľadu na zvláštne miestne požiadavky.

• Odstupňované osvetlenie je osvetlenie, ktoré je na niektorých stanovených miestach v časti priestoru vyššej intenzity, napr. na tých, na ktorých sa vykonáva práca. Miestne osvetlenie je osvetlenie pre presne stanovenú zrakovú úlohu, ktoré doplňuje celkové osvetlenie a nie je riadené súčasne s celkovým osvetlením.

• Svetelný tok Φ je fotometrická veličina určená svietivosťou vyžarovanou bodovým
  zdrojom svetla do daného priestorového uhla. Je veličina žiarivého toku, t.j. výkonu prenášaného žiarením, vyjadrujúci jeho schopnosť spôsobiť zrakový vnem. Ide vlastne o výkon žiarenia zdroja zhodnotený normálnym ľudským zrakom alebo množstvom svetla vyžarované zdrojom. Jednotkou svetelného toku je lumen [lm]. 1 lm je svetelný tok vyžarovaný do priestorového uhla 1 steradiánu (sr) bodovým zdrojom so svietivosťou vo všetkých smeroch 1 candely (cd).
• Svietivosť (zdroja v danom smere) I je schopnosť zdroja vyžarovať svetlo do určitého smeru. Je to vektor, ktorého veľkosť je daná podielom svetelného toku vyžiareného zdrojom do jednotkového priestorového uhla a veľkosti tohto uhla. Jednotkou svietivosti
  je kandela [cd]. 1 cd je svietivosť absolútne čierneho telesa v kolmom smere na povrch, ktorého veľkosť je 1/600000 m2 pri teplote tuhnutia platiny 2042 K a pri tlaku 101 325 Pa.
• Intenzita osvetlenia (osvetlenosť) E v bode povrchu je pomer svetelného toku
  dopadajúceho na elementárnu plochu obsahujúcu daný bod a veľkosti tejto plochy.
  Jednotkou je 1 lux [lx]. Osvetlenosť 1 lx vzniká pri osvetlení plochy 1 m2 od rovnomerne
  rozloženého svetelného toku 1 lumenu.
• Menovitá intenzita osvetlenia En je menovitá hodnota strednej intenzity osvetlenia
  v miestnosti alebo v zóne miestnosti, ktorá slúži na určitú činnosť, na ktorú treba
  dimenzovať osvetľovacie zariadenie.
• Porovnávacia rovina je rovina, na ktorej sa meria intenzita osvetlenia.
• Jas L charakterizuje schopnosť svietiacej alebo svetlo odrážajúcej, prípadne prepúšťajúcej
  plochy vyvolať vizuálny vnem. Je daný pomerom svietivosti elementárnej
  svietiacej plochy v smere k zraku pozorovateľa a priemetu tejto plôšky do roviny
  kolmej na tento smer v zornom poli pozorovateľa (obr. 3.2).
• Kontrast jasu C je podiel prahu rozlíšiteľnosti jasu a jasu pozadia.
• Zorné pole je množina všetkých bodov, ktoré môžeme postrehnúť pri zafixovanom
  pohľade na určitý bod. Priamka, ktorá prechádza fixačným bodom a stredom sietnice,
  je os zorného poľa a spravidla sa stotožňuje so zrakovou osou.
• Všeobecný index podania farieb Ra je stredná hodnota špeciálnych indexov
  podania farieb stanoveného súborom ôsmich skúšobných farebných vzoriek.
• Farebný podnet je viditeľné žiarenie vstupujúce do oka a vytvárajúce buď chromatický alebo achromatický pocit farby.
• Farebný odtieň je vlastnosť vizuálneho pocitu, ktorý umožňuje vytvoriť označenie farby, napr. modrá, zelená, žltá a červená.
• Farebný vzruch je fyzikálne definované žiarenie, ktoré vniká do oka a aktivuje pocit farby.
• Chromatickosť je vlastnosť farebného podnetu definovaná jeho trichromatickými súradnicami alebo náhradnou, alebo doplnkovou vlnovou dĺžkou a čistotou.
• Teplota chromatickosti Tc je teplota Planckovho žiariča (absolútne čierneho žiariča), ktorého žiarenie má tú istú chromatickosť ako daný farebný podnet. Jednotkou je kelvin K.
• Činiteľ odrazu ρ je pomer odrazeného žiarenia alebo svetelného toku k toku dopadajúcemu v daných podmienkach.
• Činiteľ prestupu τ je pomer žiarenia alebo svetelného toku vystupujúceho z telesa
  k dopadajúcemu toku na teleso v daných podmienkach.
• Činiteľ pohltenia α je pomer pohlteného žiarenia alebo svetelného toku
• k dopadajúcemu toku v daných podmienkach.
• Adaptácia je proces, ktorý sa uskutočňuje, keď sa zrakový systém prispôsobuje osvetleniu a farbe, t.j. prispôsobenie citlivosti zraku jasu a farbe pozorovaného okolia. Na prevládajúci jas v celom zornom poli sa zrak prispôsobuje samočinnou a mimovoľnou zmenou priemeru zrenice, čím sa reguluje celkový svetelný tok na sietnicu. Ustálený výsledok tohto reflexu sa nazýva adaptačným stavom zraku, prispôsobeným na jas pozadia, ktorý nazývame adaptačným jasom. Potreba príliš často meniť priemer zrenice vyžaduje zvýšenú činnosť svalov, čo má za následok predčasnú zrakovú únavu.
• Akomodácia je prispôsobenie sa výkonu očnej šošovky účelu zaostrenia obrazu objektu na sietnici, t.j. prispôsobenie oka vzdialenosti pozorovaného predmetu. Je to schopnosť oka premietnuť predmet detailného pozorovania na najcitlivejšiu časť sietnice. Akomodácia sa značne zhoršuje s vekom, čo sa prejaví poklesom schopnosti očnej šošovky meniť svoje zaoblenie na zabezpečenie potrebnej hĺbkovej ostrosti videnia. Za normálnych okolností je oko nastavené na „nekonečno“, preto pri pozorovaní vzdialeného predmetu je očné svalstvo uvoľnené. Akomodácia na blízko je aktívny proces, vyvolaný svalovým sťahom, a preto dlhšie pozorovanie blízkeho predmetu je vždy spojené s námahou a únavou.
• Zraková ostrosť o je schopnosť zreteľne rozlišovať predmety vo veľmi malej
  vzájomnej vzdialenosti. Zrakovú ostrosť vyjadrujeme prevrátenou hodnotou
  najmenšieho uhla αmin v minútach, pod ktorým je oko schopné rozlišovať dva susedné
  predmety ako oddelené. Zraková ostrosť je normálna, ak oko rozlišuje dva body s
  uhlovou vzdialenosťou 1 min. i odpočinok, splňujúci hygienické požiadavky, ktorý závisí predovšetkým na intenzite a kvalite osvetlenia, na architektonických vlastnostiach priestoru (farby, tvary, pomery atď. v danom priestore) a na stave zraku.
• Zraková obtiažnosť je charakteristika zrakovej úlohy, ktorá sa vyjadruje pomernou
  pozorovacou vzdialenosťou kritického detailu a kontrastom jasov (poprípade farieb)
  kritického detailu a jeho bezprostredného okolia.
• Zraková náročnosť je charakteristika zrakovej úlohy, ktorá sa vyjadruje pomerom
  času potrebného k zrakovému úkonu a času potrebného k celkovému úkonu.
  Pomerná pozorovacia vzdialenosť je podiel vzdialenosti kritického detailu.
• Oslnenie je nepriaznivý stav zraku, ktorý ruší zrakovú pohodu, alebo aj zhoršuje, prípadne znemožňuje videnie. Príčinou oslnenia býva príliš veľký jas alebo nevhodné rozloženie jasu v zornom poli, veľký priestorový alebo časový kontrast jasu. Priame oslnenie vzniká vtedy, ak oslňuje samotný zdroj svetla. Nepriame oslnenie odrazom vzniká odrazenými obrazmi svetelných zdrojov na lesklých alebo svetlých plochách. Stupeň zhoršenia vizuálnej pohody závisí aj od polohy oslňujúceho zdroja v zornom poli. Zrak je obzvlášť citlivý na osové oslnenie, keď sa oslňujúci zdroj zobrazuje na stred sietnice. Jas, ktorý je pri osovom oslnení neznesiteľný, môže byť pri periférnom oslnení s väčším odklonom od osi zorného poľa len nepríjemný. Rušivé oslnenie vzniká aj tým, že oslňujúci zdroj upútava na seba pozornosť na úkor miesta, na ktoré by sa mal zrak sústrediť. Prispieva k tomu fototropizmus zraku, ktorý tkvie v tendencii očí fixovať sa na najsvetlejšiu a najkontrastnejšiu časť vizuálneho prostredia.