Metódy výpočtu činiteľa dennej osvetlenosti
V princípe sú bodové metódy založené na integrácii svetelného toku z primárnych (spravidla štandardná zamračená obloha) a sekundárnych zdrojov svetla. Vo výpočtových programoch sa obyčajne používa numerická integrácia svetla z plošných zdrojov svetla tak, že sa rozdelia na veľký počet elementárnych zdrojov. Svetelné toky z elementárnych zdrojov svetla sa počítajú s uplatnením najzákladnejších zákonov optiky bez uplatňovania rôznych zjednodušení. To znamená, že výpočet oblohovej zložky činiteľa dennej osvetlenosti je pomerne presný a za dostatočne presný sa dá považovať aj výpočet vonkajšej odrazenej zložky činiteľa dennej osvetlenosti. Použitie zjednodušených metód výpočtu vnútornej odrazenej zložky činiteľa dennej osvetlenosti v prevažnej väčšine prípadov vyhovuje požiadavkám stavebnej svetelnej techniky a preto sa tieto metódy používajú aj v relatívne zložitejších programoch. Mnohé programy sú pomerne univerzálne, umožňujú výpočet denného svetla z rôzne sklonených a tvarovaných osvetľovacích otvorov vyplnených rôznymi typmi zasklenia na rôzne sklonených rovinách. V súčasnosti sa v praxi výpočty denného osvetlenia realizujú najčastejšie pomocou počítačových programov. V minulosti sa vytvorilo väčšie množstvo výpočtových metód, v ktorých sa miesto numerickej integrácie používala grafická sumácia svetelného toku z plošných osvetľovacích otvorov.
Najznámejšie a u nás aj dnes používané sú:
• Daniljukove uholné siete
• protraktory
• Waldramov diagram v rôznych úpravách
Category: svetlotechnika
